Bol krásny slnečný deň. Zima sa pomaly púšťala žezla a jar začala ukazovať svoju silu. Vo vzduchu už bolo počuť spev škovránkov a slniečko začínalo hriať. Nádherný deň, gýč ako vystrihnutý z romantického filmu a zaľúbenej scény z parku. On však sedel na lavičke uprostred parku a napriek všadeprítomnej kráse si ju nebol schopný uvedomovať. Jeho myseľ bola pochmúrna, srdce zlomené a pýcha ohrdnutá. Vonku bolo síce krásne ale v jeho vnútri bol ten najšedivejší deň, plný práchnivej hmly, studeného vlhka a ponurého ticha.
Nechápal ako to mohla urobiť, vytrhnúť jeho srdce z hrude, polámať ho na kusy, pošliapať a nakoniec ešte opľuť akoby bol tá posledná špina v Bihári, najchudobnejšej časti Indii. Posledná špina, ktorá sa cez deň plazí kanálmi a do ulíc vychádza len počas tmy, aby neurazila vyššie kasty svojou prítomnosťou. Presne tak sa cítil. Posledná špina v najšpinavšom kúte sveta.
Spomínal na deň, keď sa spoznali. Bolo to presne na tomto mieste. Husto pršalo a jej sa zlomil dáždnik. Už z diaľky videl ako bojuje so silným vetrom a nechce to vzdávať, ale nakoniec sa naštvala a dáždnik zahodila do prvého koša… Prišlo mu strašne roztomilé, ako sa hnevá…dobehol za ňou a ponúkol jej ten svoj. Ponuka prijala. Mal pocit, že ju pozná. Že ju pozná už strašne dlho, tak nejako od vždy. Bola jej zima, zabalil ju do svojho kabáta a pozval na čaj. Rozprávali sa niekoľko hodín, od vážnych tém až po jeho gainer po tréningu a po to, aká je najlepšia maska na tvár. Hneď v ten večer skončila u neho doma. Láska na prvý pohľad ak z románu. Na malú chvíľu sa na jeho tvári objavil úsmev.
Ale teraz, teraz je všetko inak. Takto kruto ho klamať. Celú tú dobu viedla dvojitý život. Nechcel tomu uveriť.
